Mala som kedysi stastie. Moj stary otec byval v Peru, a tak som si to po maturite v 95 namierila rovno do Limy. Nasledovali mesiace vyplnene lekciami spanielciny, jazdenim na koni, spoznavanim novej kultury, cestovania. Vsetko som si uzivala plnymi duskami, mala som 18, zivot gombicka. Nechybalo mi nic, rodina na mna dychtivo cakala na Slovensku, ja nikam som sa neponahlala.
Stary otec, zmenil si mi zivot, pretoze po prichode domov sa mi ako 19-stke zdalo vsetko male.. ako sa len Bratislava moze zmenit v ociach niekoho, kto si mysli, ze uz skusil ten ‘high life’. Smiesne, ked si na to teraz zmyslim.
Po par tyzdnoch po navrate som rano v novinach nasla inzerat, kde Spanielska Obchodna Komora v Bratislave vyhlasila sutaz o stupendium na studium turizmu v Madride. Jedno pre cele Slovensko. Odvtedy verim, ze zazraky sa deju, lebo o necele dva mesiace som uz sedela na linke Vieden-Madrid. Zaciatky boli hrozne - hlavne preto, ze tie peniaze co mi otec dal na cestu mi ukradli vekslaci pred Priorom a ja som sa to hambila priznat. Dva mesiace som zila na keksikoch.
Madrid. Roky plne stastia, cestovania, cerveneho vina, Almodovara, historie, filmu, architektury, hudby, nadhernych kamaratsiev co trvaju dodnes, polnocnych stretnuti, uzasnych ludi, obcasnych sklamani, uzasnych utesovani, lasok. Za tri roky som po slovensky rozpravala len zopar krat, zila a dychala som spanielsky. Nechybalo mi nic. Nikdy som som nemala peniaze, ale okrem ciastky na najom, jedlo a trochu cestovania som nikdy nic nepotrebovala. Slovensko bolo v porovnanim s mojim studenstkym zivotom prilis uprsane, chcela som byt v Madride az do penzie.
Po studiu som sa vratila do Bratislavy. Po Lime sa mi Blava zdala mala, po Madride zase ticha. Po rokoch byvania ‘on my own’ sa mi moja detska izba zdala vazenim. (Mami, necitaj, nemyslim to vazne, fakt!). A tak som po par mesiacoch opat usla.
V roku 99 bol Dubaj este male, tiez tak trochu provincne mesto, mali sme tak 4 bary, 2 decentne nocne kluby, krasnu plaz, kazdy poznal kazdeho. Mala som dobru pracu, vela novych znamych, pekny zivotny ztyl, neprsalo… Avsak Dubaj sa meni zo dna na den, ked sa okolo seba dnes pozriem vidim uplne ine mesto ako pred 6 rokmi. Vsetko je nove, krasne, vsetko funguje, mrakodrapy, dialnice, umele ostrovy, golfove ihriska – vsetko je naj. Nudi ma to. Preto chodim behat so psami, pijem pivo so Slovakmi, kempujem v pusti a pustam si Risa Millera.
A tak zacalo moj ‘Navrat Na Slovensko’. Kazdy rok zizam na ponuky prace na Zozname, pytam sa ludi ako sa ‘tam’ zije. Predstavujem si seba v roznych situaciach, citam denniky, blog… Myslim na ludi, ktorych mam rada, na rodinu, ktora nemladne. Na to, ze tam nemusim denne rozpravat 3 jazykmi, ze vsetci budu vediet kto je Ratafak Plachta a Majka z Gurunu. Aspon teda ti z mojho rocnika.
Potom sa pozriem na toho mojho novozelandskeho chlapa, prejdem sa po plazi, nadychnem sa morskeho vzduchu, natankujem plnu nadrz za cca 500SK, objednam si sushi home delivery… a zacnem zase pochybovat.
Som hrozna. Ale strasne sa uz tesim sa letnu dovolenku.